Dům Arashi Hyuugy

To, že mám pomôcť v tréningu Hyuugovi som brala ako povinnosť. Bolo mi prikázané pomôcť Arashi. Poznala som ju, avšak kedykoľvek som ju stretla, videla som v jej očiach číru nenávisť. Nezazlievala som jej to. Už ako malej mi bolo ľúto, že členovia vedľajšej vetvy musia niesť takýto údel, ale nemohla som s tým urobiť nič. Vedela som presne, kde býva. Moje kroky boli rýchle, vyzeralo to, ako keby som sa snáď nevedela dočkať a pritom som bola tak zmätená, pretože som nevedela, čo čakať. Iste ani netušila, že jej budem pomáhať práve ja. Napriek týmto pochybnostiam vyzerala moja bledá tvár dokonale chladná. Ktokoľvek, kto ma nepoznal, by povedal, že neoplývam žiadnymi ľudskými citmi. Slušne som zaklopala na dvere domu, kde bývala, čakajúc, že mi príde niekto otvoriť a vpustí ma dnu, aby som sa mohla konečne s Arashi porozprávať, objasniť jej situáciu a ďalšie kroky.

Netrvalo dlho, než mi Arashi otvorila. Na prvý pohľad sa nezdala byť nahnevaná, avšak mala som taký pocit, že predo mnou len svoje pocity skrýva. Zo strachu? Zo slušnosti?
"Dobrý deň," venovala som jej celkom milý úsmev. To bol snáď jediný prejav citu, ktorý som vedela dať najavo. Hoc mi to prišlo celkom nepríjemné, vstúpila som do domu a nechala sa ňou viesť až do obývačky, kde som sa usadila oproti nej. Nechcela som zbytočne plytvať časom, preto som sa rovno pustila do vysvetlenia svojej návštevy.
"Určite ti bolo oznámené, že sa čoskoro dočkáš niekoho, kto ti pomôže s tréningom. Táto povinnosť častokrát pripadá na starších členov vedľajšej vetvy, v krajnom prípade i hlavnej vetvy. Keďže v tebe vodca vidí potenciál, rozhodol, že by bolo vhodné, ak by som ti pomohla s tréningom. Bude mi cťou," snažila som sa pôsobiť milo, priateľsky. Sama neviem, či sa mi to podarilo, dúfala som však, že táto celá situácia nedopadne priveľmi zle.

V duchu som si vydýchla. Nechcela som žiadne problémy, snažila som sa o to, aby vzťahy medzi hlavnou a vedľajšou vetvou boli dostatočne dobré k tomu, aby z toho opäť nevzišla nenávisť. Arashi zatiaľ neprejavovala nejaké väčšie náznaky odporu voči mne, čo som brala ako dobré znamenie. Pokrčila som ramenami.
"Raz to tak či tak muselo prísť," zastrčila som si prameň vlasov za ucho.
"Kedy chceš teda začať? Ja som pripravená hoc aj teraz, mám dostatok voľného času," v nemocnici som síce práce mávala cez hlavu, ale i ja som len človek a občas si zaslúžim aký taký oddych. Tréning bola pre mňa dobrou možnosťou pre relax. Všetko lepšie než sedieť na zadku v kancelárii alebo počúvať problémy starých žien popritom, ako im ošetrujem zdánlivo veľké zranenie. A pri tom častokrát ide len o obyčajnú odreninu. Dnešné babky sú strašné.

"Výborne," z vrecka som vytiahla gumičku, ktorou som si zopla vlasy do copu, aby mi zbytočne nezavadzali. Postavila som sa a vyšla z obývačky. V tom som si uvedomila, že vlastne neviem, kadiaľ ísť. Bolo nebezpečné trénovať dnu. Teda nie tak nebezpečné, len by sa náhodou mohlo niečo rozbiť a oprava by nemusela stáť práve najmenej.
"Už len nájsť nejaké fajn miesto na tréning...máte tu nejaký vhodný priestor?" určite mali. Chodievala som sem však len zriedkakedy, preto som nemala ani tušenia, kde by sa mohlo niečo také nachádzať. Čakala som na to, až sa Arashi ujme vedenia.

Kývla som hlavou. V tom momente som nevidela dôvod k tomu povedať niečo viac. Vyrazila som za ňou za dom, kde som zbadala spomínané miesto. Nenachádzalo sa tam nič vzácne, bolo tam dostatok priestoru i pre naše diaľkové techniky. Skvelé. Postavila som sa čelom ku Arashi v diaľke približne desať metrov od nej.
"Fajn. Teraz by som chcela vidieť, čo v tebe je. Žiadne techniky. Len Byakugan a číre Taijutsu," ako lepšie zhodnotiť bojové schopnosti, než bojom telo na telo? Bola som zvedavá, čo v nej je. Presunula som sa do bojového postoja, aktivovala Byakugan. Prečo som povolila aj ten? Pretože ten bol našou neoddeliteľnou súčasťou. Nedával nám len schopnosť vidieť chakru. Ale aj takmer 360 stupňový rozhľad či dokonca nám pomáhal prispôsobovať sa rýchlym Shinobim. Rukou som jej naznačila, aby začala ako prvá.

Pousmiala som sa keď sa po mojej výzve rozbehla priamo proti mne mieriac na mňa dvomi údermi. Stačil mi jeden pohľad na ňu, aby som v nej zbadala tú...zúrivosť? Jej útok ma neprekvapil, práve z toho dôvodu som obe päste zľahka vykryla uhnutím a následne som prešla do ofenzívy ja, keď som ju zasypala sériou presne mierených úderov. Chcela som vidieť jej schopnosť reagovať na zmenu, jej prispôsobovanie sa, reflexy, z toho dôvodu moje údery neboli práve najslabšie. Nešetrila som ju. Snažila som sa síce o to nespôsobovať žiadne konflikty, ale Arashi nemohla očakávať, že ju budem šetriť. Ak by skončila so zranením, bolo by to pričinené jej vlastným zlyhaním, chybou. A z chýb sa človek učí.

Obrana jej šla veľmi dobre. Mojim úderom sa úspešne vyhýbala alebo blokovala. Musela som uznať, že nie je tak slabá, ale potrebovala viac tréningu aby rozvinula svoj potenciál presne tak, ako ja, keď som bola ešte mladá. Pousmiala som sa. Tesne po jednom z jej nie príliš vydarených výpadov, ktorý som bez väčších problémov vyblokovala, som namierila svoju dlaň proti jej hrudi. Práve to bola chvíľa, kedy som sa nazdávala, že bude pre ňu ťažšie reagovať, keďže to bolo tesne po jej útoku. Uvidíme.
Som zvedavá, ako sa vysporiadaš s týmto, maličká..., preletelo mi mysľou. Necítila som nič viac, než zvedavosť. Ubráni sa? Obráti to vo svoj prospech? Nestihne zareagovať?

Vskutku zaujímavá reakcia. Skrčila sa, čím moja dlaň udrela do jej čela, resp. čelenky, ktorá ju takto pravdepodobne zachránila pred nepríjemnou hrčou. Koniec koncov, bola to jej funkcia. Pery sa mi skryvili do pobaveného úsmevu. Mala jedno šťastie. A tým bolo to, že som nepoužívala plný rozsah svojej brutálnej sily. Vlastne, bolo by to istým spôsobom podvádzanie, pretože tú dosahujem s pomocou chakry. Sotva sa ale stihla z tohto úderu spamätať, mierili na ňu ďalšie dve spoločne s kopom. Nemienila som ju šetriť. Správny Hyūga vydrží veľa, bojuje do konca, nevzdáva sa. To nás predsa učili už odmalička. Hoc nemala prístup ku všetkým technikám nášho klanu, stále mohla byť mocným Shinobim.

Když otevřu oči, tak zmateně hledím kolem sebe. Pamatuji si, jak jsem sedě v Kiri a z ničeho nic sedím kdesi na dvorku. Chvíli mi trvá, než si má mysl dá vše dohromady a uvědomí si, co vše se za tento den událo. Pomalu vstanu, opráším své oblečení a teprve po chvilce přemýšlení začínám rozpoznávat místo, kde jsem se ocitl.

Sotva sme sa obe stihli dokopať k ďalším krokom prvotného tréningu, s pomocou Byakuganu som okamžite zaregistrovala akýsi portál. Takmer okamžite som k nemu obrátila svoju plnú pozornosť. Kto to bol? Šlo o útok? Z portálu napokon vyšli dve neznáme osoby, už na prvý pohľad podozrivo vyzerajúce, držiac v rukách samotného Hokageho. Zaregistrovala som prítomnosť cudzej chakry v jeho chakrovom systéme. Genjutsu? Čo sa tu sakra dialo?
"Hokage-sama?" vyriekla som prekvapeným, no stále chladným tónom, kompletne zmätená. Vykročila som smerom k nemu, premeriavajúc si postavy, ktoré ho sem priviedli. Zmizli tak rýchlo ako sa objavili. Nezdali sa byť nepriateľmi. Ak by to tak bolo, zneškodnili by ho. Alebo šlo snáď o nejakú špinavú hru?
"Ste v poriadku?" nič viac, nič menej. Hokage nehokage, nerada som plýtvala slovami a inak to nebolo ani v tomto prípade. Môj výraz bol chladný, nič nehovoriaci. Nie preto, že by som vážne nič necítila, ale preto, že som nedokázala správne vyjadrovať svoje pocity, teda okrem úsmevu. Usmievať sa tu však ako blbec nepripadalo v úvahu. . Hodila som krátky pohľad na Arashi.

Trochu zavrávorám a opřu se o nejbližší zeď. Změna prostředí a probuzení z genjutsu během krátké chvíle na mě byly moc ráznou a náhlou změnou. Znenadání uslyším hlas a pomalu svou pozornost upřu na jeho zdroj. "Takže jsem v Konoze, jak vidím." Prohlásím polohlasně. Mé oči se setkají s dívkou stojící nedaleko mě. "Vracím se ze setkání s Mizukagem .. A jak jistě vidíte, ne vše proběhlo podle plánů."

Založila som si ruky na hrudi. Jeho slová ma znepokojujú, rovnako ako spoločnosť, ktorá ho sem...priviedla.
"Táto informácia ma absolútne neprekvapuje. Šli ste tam sám a vrátili sa v doprovode nejakých dvoch cudzincov, ktorí vám pravdepodobne zachránili život. Nemali by ste takto riskovať," úprimne, nečakala som, že sa mi zdôverí. Napriek svojim schopnostiam som bola len jeden z mnohých Joninov, aj keď je pravdou, že čoskoro budem vodkyňou klanu.
"To, že sa tak Mizukage zachoval, neznačí nič dobré. Možno niečo zamýšľa. Možno prichádzajú temné časy. Nič nové," ľahostajne som pokrčila ramenami.
"Kto boli tí dvaja, ktorí vás tu priniesli? Som si istá, že som ich tu ešte nevidela. A verte tomu, že takých zamaskovaných podivínov by som si pamätala," nadvihla som obočie. Arashi len tak postávala v diaľke. Ťažko povedať, či budeme ešte pokračovať, záležalo to od toho, či bude Hokage niečo potrebovať alebo budem mať pre dnešok voľno.

Odkašlu si. "Původně jsem na cestách nebyl sám, ale v našich řadách se objevili zrádci." Popojdu ke Kameko blíž, aby jsme mohli mluvit z očí do oči. "Zdá se, že vše bude muset podléhat větším kontrolám ... A bohužel ne každému se dá věřit, a to ani doma." Povzdychnu si mírně posmutněle nad tímto zjištěním. Následně položím ruku na rameno Kameko. "Děkuji za tvoji starost." Pousměji se. "Bohužel ti nemohu sdělit nic bližšího ohledně té dvojice." Odmlčím se. "Alespoň ne teď. Pokud to bude možné, stav se později v mé kanceláři a probereme pár záležitostí, ano?"